UČÍM SA

Viacciferné čísla - usporiadanie

Nespokojné vlastné podstatné mená.

V jedno sychravé jesenné ráno pribehol k vládcovi Slovenského jazyka, kráľovi Gramatkovi vystrašený radca a šepkal mu: „Veličenstvo, dozvedel som sa, že obyvatelia Ríše podstatných mien sú s čímsi nespokojní. Vzburu vedie podstatné meno, ktoré sa volá Peter.“

Nahnevaný kráľ rozkázal, aby podstatné meno Peter okamžite prišlo k nemu. Nečakal dlho a  podstatné meno Peter stálo pred kráľom.

Vraj poburuješ ostatné podstatné mená, povedal hneď kráľ. Podstatné meno, Peter pokojne odpovedalo: „ Ó nie, veličenstvo. Všetky podstatné mená si vás vážia a vedia, že chcete mať vo svojej ríši poriadok.

Kráľ sa uspokojil a spýtal sa: „A o čo ti vlastne ide?.“

„Nuž, zistili sme, vaša výsosť, že podstatné mená sú dvojaké. Tie v prvej skupine sú také obyčajné, všeobecné podstatné mená.  Druhú skupinu tvoria podstatné mená, ktoré pomenúvajú nejakú osobu, zviera, pohorie, rieku, mesto, ulicu....ja napríklad pomenúvam strapatého chlapca, ktorý sa volá Peter.

„Dobre“ povedal kráľ. Tú prvú skupinu by sme mohli pomenovať všeobecné podstatné mená a druhú skupinu vlastné podstatné mená. Ale stále neviem, čo odo mňa chcete. Chceme veličenstvo, aby sme sa odlišovali od prvej skupiny. A to tak, že sa budeme písať s veľkým písmenom na začiatku.

„Tak to teda nie!“, vykríkol kráľ. „Aká pýcha, aká drzosť! Neznesiem žiadne povyšovanie. Do troch dní všetky podstatné mená, ktoré som nazval vlastné, opustia krajinu Slovenského jazyka!.“

Podstatné meno Peter sa smutne uklonilo a odišlo. Do troch dní nebolo v Gramatkovej krajine ani jedno vlastné podstatné meno.   

Ale rozprávka nekončí. Čo sa dialo potom v ríši podstatných mien?